Nekonečný potlesk Antonovi Srholcovi

 

Kňaz, čerstvý osemdesiatnik, osobnosť bývalého disidentu, významný človek opakovane odsúdený na smrť, zakladateľ domova pre bezdomovcov, jeden z posledných, ktorí nevlastnia mobil, nepriateľ bývalého režimu. Anton Srholec.

V nedeľu, 11. októbra sa nadácia Polis zaplnila poväčšine staršími ľuďmi, ktorí si prišli vypočuť niečo zo života tohto energetického, zhovorčivého a zaujímavého pána, ktorý sám seba nazýva „dedko“.

 

Pomocou zvončeka besedu otvoril moderátor Tibor Máhrik. Miestnosť zaplnil mohutný potlesk, ktorý sa počas stretnutia ešte niekoľkokrát zopakoval.

 

Okrem premietania fotografii sme si mohli vypočuť aj jeho komentáre k nim. Nie len pár slov, ale celé príbehy, ktoré každého zaujali a pobavili. Po hudobnom predeli, ktorý tvorila skupina študentov informatiky hrajúcich na klavír a husliach sme sa presunuli do ďalšej časti besedy.

 

„Celý môj produktívny vek bol zarámovaný komunizmom,“ spomína. Po neúspešnom prekročení hraníc bol prinútený pracovať v uránovej bani, z ktorej nám boli premietané aj filmové zábery. Posielali tam kňazov, ktorí boli v tej dobre nepriateľmi číslo jedna, aby sa ich zbavili. A to tým, že ich nechali pracovať bez akejkoľvek ochrany. „Vďaka tej radiácii som osvietený,“ žartuje, hoci na otrasné podmienky sa mu nespomína ľahko. „Keby som vám to mal celé porozprávať, bolo by to na jeden dlhý román.“

 

Srholec zastáva názor, že treba vedieť o obetiach komunizmu a nezabúdať na nich. Takisto spomína na sťažené podmienky na prevádzku cirkvi, ale tiež dodáva: „Radšej sa budem modliť pod stanom, ako v kostole postavenom vďaka tunelárom a zbohatlíkom.“

 

To otvorilo ďalšiu tému: duchovný svet a pragmatizmus. „Z cirkvi urobili byrokratickú inštitúciu... Je to zložitý fenomén. Nie je to len o modlitbičkách a o tom, že si v nedeľu sadneme na správne miesto.“

 

K svojej práci s ľuďmi, ktorí sú na okraji spoločnosti iba povedal, že človek by nemal iba plakať či nadávať, ale aj niečo urobiť. Vyzdvihol duchovnú silu, ktorá nám pomáha pracovať na sebe a nezaujímať sa o blbosti.

 

A ako by podľa Antona Srholca mala vyzerať cirkev v 21.storočí?

 

„Nedá sa naprogramovať, bude nám nanútená.“ Dôležitá by mala byť hlavne jednota a centrum duchovna, ktoré sa nesmie zrušiť, ale zreformovať.

 

Po niekoľkých otázkach publika nadišiel čas ukončenia celého stretnutia a zároveň ukončenia tohtoročného žilinského literárneho festivalu. Nasledoval nekonečný potlesk a hosťovi, ktorý bol jedným z najočakávanejších, bol odovzdaný dar – karikatúra od umelca Brnu.

 

Krátkym zazvonením a slovami „nech sa vám darí venovať váš čas svojim blížnym“, na tento rok žilinskému literárnemu festivalu odzvonilo.

 

 

 

Zuzana Šplhová